Keď policajt nielen pomáha a chráni

Nov 24, 2014 nahypar

„So ženami je to ako s peniazmi. Zdajú sa byť dôležitejšie, keď nie sú.“ Tuto myšlienku Charlesa Bukowského najsilnejšie prežíva ten, kto nemá ani jedno ani druhé.

Absolvent vysokej školy po základnej vojenskej služby.

Kombinácia, ktorá hovorí za všetko.

Keby som mal vtedy tak plné vrecká, ako som mal plné gule, dnes by som spomínal na orgie vo vírivke, ktorým by aj tak nikto neveril.

Ja som ale mal prázdne vrecká a plné gule a pracovisko, ktoré na tom neblahom stave nechcelo zdanlivo nič zmeniť.

Keď sa povie policajt, väčšina si predstaví pochôdzkára alebo dopraváka. Skrátka niekoho v teréne. Ale sú aj policajné kancelárske krysy, kde je často krát viac žien ako mužov. A na také teplé miesto som nastúpil ja. Nadržaný mladňák odhodlaný zmeniť tento skorumpovaný svet. A ak niekoho napadlo, že som svet nezmenil, ale svet zmenil mňa, tak sa mýli. Nezmenil ma, len trochu prevalcoval.

Skúste si vybaviť policajtku v uniforme. Nie s červenými výložkami, až taký starý nie som. S tou celkom slušivou súčasnou uniformou. Postava nižšia, zadkový typ Jenifer Lopez. Tmavohnedé, rovné, lesklé vlasy, čistá pleť. Symetrická tvár. Neveľké prsia, silné stehná. Na výložkách dve zlaté poručícke hviezdy po vysokej škole. Krátka, napevno obtiahnutá zelenohnedá sukňa. Krátka, ako to len predpis dovoľoval. Slušná voňavka. Nevýrazné zlaté šperky. Skrátka Kristína. Nebolo večerného zaspávania, aby som jej v duchu nevylízal pičku.

Žijúca niekoľko rokov v bezdetnom manželstve. S trtkom pod papučou.

V kancelárii sme boli traja. Ešte s ťažko ženatým, ťažko otcovským, bezpohlavný kolegom, škoda o ňom drať klávesnicu.

S Kristínou sme sa pravidelne doberali. Uťahovala si s z toho, že nemám frajerku. No a ja som jej to vracal, že aj keď je vydatá, možno má menej sexu než ja.

Uniforma je úžasná vec. V civile vás nikto nespozná a ráno neriešite čo na seba, lebo krátku cestu autom či autobusom prežiješ v čomkoľvek.

Nádherný háčik ale má prezliekanie do nej a z nej do civilných šiat. V zmiešanom kolektíve. Ty nadržaný opičiak a vedľa teba prezliekajúca sa Kristína schovaná za otvoreným krídlom skrine. Raz som nevydržal a so smiechom som za nich nakukol presne vo chvíli, keď prehodila svetlozelenú sukňu cez ich vrchný okraj.

Ten krátky záblesk ženskej intimity... biele gaťky nad opálenými, trochu hrubými stehnami... Pokrčené koleno v schúlenej obrannej pozícii...

So smiechom a nadávkou sa na mňa ohnala civilnou sukňou v ruke...

Biele gaťky toho najobyčajnejšie strihu ostro kontrastujúce s rozopnutou svetlozelenou košeľou s výložkami a červenohnedou kravatou ... Obraz toho elektrizujúceho okamihu mi ostane vpálený do mozgu naveky.

Silné stehná a krátka vypasovaná sukňa je nebezpečná kombinácia. Ako pre mňa, tak aj pre nositeľku. Keď si žena v takej sukni sadne oproti, látka na sukni ostáva napätá a vždy, vždy, vždy jej vidno medzi pritisnutými stehnami biely, ružový , červený, modrý trojuholníček gatiek... ten večný triumf všetkých paparazzov. (Ale psst, neprezraďme im to.)

A keď si sadne Kristína oproti na stôl akoby nič, jednu noha pár centimetrov vo vzduchu.... Tá úzka sukňa musí ustúpiť stehnu... a to všetko akoby sa nechumelilo... veď sme kámoši ... suka jedna... ja ťa chcem trtkať! Nie kámoši!

Vtedy ako mladňáčik som ešte nechápal, že to, že je vydatá nie je žiadnou prekážkou nezáväzného miešania tekutín. Ba práve naopak...

Nechcel som dať vedieť, že po nej túžim z obavy pred výsmechom. Preto všetky moje harašiace útoky som obracal na srandu.

Keď som sedel pri stole a ona si ku mne stúpla, zaboril som jej pod prsiami tvár do voľnej svetlozelenej blúzky, afektovane zavoňal a prevrátil oči v hranom opojení ... Len odskočila a vzala to ako žart.

Alebo keď takto inokedy pristúpila ku mne zboku, rýchlo som sa pootočil na stoličke a vsunul jej šikovne ruku odzadu medzi stehná, stále sa tváriac, že pozerám do spisu.

Len slušná výška, žiadna palcovačka. Bolo leto, žiadne silonky. Vnútornú stranu stehien mala teplú, horúcu, prekvapujúco mäkkú. Šalel som. Skrýval som búšiaci tep. Ale ruku som v teple podržal len sekundu, dve a zase stiahol. Neprestával som to hrať len na akési súrodenecké prieky.

Bola to dlhá a kľukatá cesta... dlhá a kľukatá cesta do hlbín Kristinínho tela... Každá dierka ale raz povolí...

Nebol v tom plán. Bola to len tá správna, pravá chvíľa, ktorá keď je naozaj pravá, píše dejiny. Bola neskorá jeseň, vonku tma, vnútri svetlo. V kancelárii a asi aj celej budove sme boli samy. Stála služba sa neráta. S nemilou úlohou vypracovať nezmyslené tabuľky, presne spracuvávajúce maximálne nepresné údaje. V miestnosti bolo veľa svetla. Žiadna atmosféra sľubujúca nemožné. Uvedomil som si, že Kristína zabudla zosíliť rádio, ktoré stlmila asi pred hodinou pri poslednom telefonáte. Pristúpil som k nej bližšie a z bezpečnej vzdialenosť som nepatrne pridal hlasitosť.

Pozerala na monitor. Lesklé vlasy zopnuté do chvosta obnažovali krk. Bola sústredená, ale nie napätá. Neodolal som. Prebehol som jej končekmi nechtov po pokožke snedej šije. Len pár centimetrov pohybu. Okamžite som sa ale stiahol.

Ticho. Žiadne slová. Len slabá hudba. Jej telo reagovalo nepoznaným spôsobom. Nezahnala sa, ba ani neotočila. Stále sledujúca svietiaci monitor. Plecia sa milimeter napli a uvoľnili. Okamih, keď vieš, že to bude tak, ako ty chceš. Okamih keď vieš, že všetky brány sú odomknuté, stačí zatlačiť. Okamih, ktorý si nezmýliš so žiadnym iným. Okamih, pre ktorý stojí za to žiť.

Vtedy som si nespomenul, že si pred štyrmi hodinami musela odskočiť domov a jej dve hodiny trvajúca pracovná pauzička spôsobila naše meškanie s odpornými tabuľkami. Neuvedomil som si, že bola pri návrate zvláštne rozmrzelá z nejakej manželskej domácej mrzutosti, čo spomenula len veľmi všeobecne a okrajovo. Veď kto by tie ženské kecy nosil v hlave.

Vtedy som si len uvedomil, teraz alebo nikdy...

V tej chvíli z nej nevyžarovalo napätie. Bola to skôr akási odhodlanosť. Odovzdanie. Ale aj priateľstvo.

Vsunul som jej ruku pod vlasy. Dlaňou a končekmi prstov som vychutnával pokožku jej šije.

Neotočila sa. Nepatrne naklonila hlavu, akoby jej pohybom chcela pohladiť moju ruku.

Nosom som sa dotkol temena jej hlavy a z plných pľúc nasal vôňu vlasov. Vôňu víťaziacu nad kvalitnou voňavkou. Vôňu živého človeka. Nemiloval som ju. S výnimkou tohto zlomku sekundy. Keď sa mi na jazyk drali slová „Milujem ťa“. Nie, nevyslovil som ich, ale v tej kratučkej chvíli, keď som jej prečesával nosom vlasy to pravda bola.

Naklonil som sa až k jej plecu. Suchými, letmým bozkami som objavoval jej krk nad golierom košele presiaknutej voňavkou. Stále otočená k monitoru svoj súhlas vyjadrovala ľahkým, naozaj nepatrným hadím vlnením hlavy. Rukou som ju objal cez hruď, ale na prsia som si zatiaľ netrúfol.

Jej hlas ma neprekvapil, cez stiahnuté hlasivky znel ticho a sucho:

„Ak niečo chceš, tak zamkni.“

Áno, vždy praktická Kristína. Nie sme v dievčenskom románe. Sme v práci, dokonca v službe. Ale skús to vysvetliť tej zdurenine v mojich nohaviciach.

Moje vzrušenie presahovalo všetky merateľné škály. Budem musieť u lekára preveriť, či netrpím vysokým krvným tlakom, keďže aj napriek neskutočnému monštru v mojich nohaviciach, stále mi ostalo dosť krvi v mozgu, aby som vnímal realitu. Zrejme to bolo spôsobené stresom muža, ktorý naozaj dlhšiu dobu nezasunul. Nebolo času podliehať strachu zo zlyhania. Ten strach tu ale bol. Aj keď len putoval paralelne so mnou, popri mojom vysnenom dobrodružstve.

Uvoľnil som objatie, prešiel pár krokov a čo možno najtichšie zamykajúc dvere burácajúcim kľúčom v plechovej zámke som si uvedomil, že som Kristínu vlastne nepobozkal... Chýbal tomu bozk muža a ženy. Ano, ten s rukami na jej zadku. Bez neho by ešte stále dokázala cúvnuť... že sa vlastne nič nestalo... Nesmiem strácať čas...

Kratučkú cestu od dverí k nej si pamätám ako dnes. Už nesedala. Stála opretá o stôl a hľadela mi priamo do tváre. Priamosť jej pohľadu ma zneistila. Jej telo napriek policajnej uniforme pôsobilo zraniteľne. Stála a čakala na mňa. Bozk ako pečať. Musím ju pobozkať, aby sa to celé nedalo obrátiť na vtip. Nie je čas špekulovať.

Chytil som ju okolo pása, nenásilne pritiahol k sebe, pobozkal na pery a ...

Ona uhla.

Odvrátila tvár nabok.

Obrovský otáznik v mojich očiach.

„Peťulko, prepáč, to mu nemôžem urobiť. Prepáč... „

Zmiatlo ma to, ale jej ruky rozopínajúce môj hrubý služobný opasok, mi vysvetlili, že všetko ostatné dovolené je.

Ok, to beriem... prijateľný kompromis. Manžel nech jej pchá jazyk do úst a ja jej budem pchať svoj kokot.

Moje nohavice buchli o zem. Presnejšie služobná CZ 82, príšerne ťažká a nepresná haraburda na mojom opasku. Bozkal som jej krk a omakával jej ešte stále oblečený zadok. Celé mesiace som si myslel, že bude pevný. Bol ale príjemne mäkký. Okrúhly a mäkký.

Rozopol som jej opasok a aj gombíky nohavíc. Pridŕžajúc jej zbraň, stiahol som jej nohavice, na jej tele takmer elastické. Topánky si vyzula zároveň špičkami prstov nôh. Stáli sme tam len v spoďároch a bez bozkov to bolo trochu divné. Hladil som jej vláčne, nahé stehná.

„Ale varujem Ťa, nie som oholená“ akoby z hmly som zachytil jej hlas. Poslednú gaťkovú barieru si chvatne stiahla sama. Slabším výberom gatí len potvrdila, čo som si myslel... že dnes sa trtkať nechystala. Rýchlym automatickým pohybom bez toho žeby do nich nahliadla ich preložila a spratala zo zorného uhla. Na prípadnú smušku po celodennom sedení na otáčacej stoličke som aj tak zvedavý rozhodne nebol.

Aj keby mala medzi nohami kožené strapce z harlejáckej bundy, ja by som sa ku ružovej podstate určite dopracoval. Preto niekoľko milimetrové strnisko, mi rozhodne vôbec neprišlo ako niečo, čo by som nemal pre šok zvládnuť.

Pičku mala peknú. Chcelo by to fotku, lebo slovami sa ženská pinda zle opisuje. Ale kto by už len dnes vyvolával taký starý fotofilm ... Ešte k tomu z mojej hlavy.

Kebyže bozky boli dovolené, tak sme ešte stále pri vášnivej mandľovačke. S poriadnou palcovačkou. Takto ale bola naozaj divná, nemilenecká atmosféra. Neosobný pocit, ako za prachy s pouličnou defkou. Ten chladný pocit podporovalo aj silné kancelárske neónové osvetlenie.

Rukou som narýchlo zhrnul dokumenty na stole, ale nie až tak brutálne, že by sme ich potom museli hodiny triediť. Aj keď je sex fajn, robotu za nás neurobí.

Vysadil som ju na kraj stola, nadvihol holé nohy v zelenosivých bavlnených ponožkách. Pokrčená služobná košeľa na jej tele bezpečne uzamknutá všetkými gombíky s kravatou už poriadne nakrivo. Pohodlné to nebolo. Nohy jej padali k zemi, tak aspoň pod jedno chodilo som jej podsunul jej otočné kreslo.

Nečakal som, že bude tak rýchlo rosiť. Ani neviem prečo, ale skôr som čakal pičku suchú jak suchý zips. Stres u nej zjavne neúradoval.

Namočil som prostredník o čosi lepšie, ako keď ideš otáčať list knihy.... a trochu som listoval v jej mäkkých, neveľkých, neforemných uškách. Obnažil sa klitoris, tak som priložil aj jazyk k dielu. V 19. storočí by to bola jedna z najčistejších pišuliek sveta, ale v dnešnej dobe, teda už aj pred tými 15 rokmi, intenzita chute a vôňe bola mierne povedané nadštandard. Nebolo to tak nepríjemné, ako lízať deväť voltovú baterku, ale... rozhodne to nebolo lízať med. Vôňa konvaliniek po celodennom sedení, by mi však rozhodne prišla zvláštnejšia ako toto. Po tej jeden a pol ročnej abstinencii mi to náramne vyhovovalo a rajcovalo ma to. No nádhera. Niekedy aj presolená polievka urobí dobre. Ako písal Napoleón milenke po rýchlom poslovi. „Drahá neumývaj sa, už o dva týždne prídem domov“. Z piedestálu eterickej bohyne, aj keď jednookej medzi slepými, zostúpila k nám smrteľníkom.

To už som ale lízal na plné obrátky. Cucal som, lízal, palcoval, čvachtal sa ja chlapček v mláčke na chodníku. Pil som z nej ako smädný pútnik na ceste do svätej zeme zo studničky v oáze. A teda bolo čo piť.

Nepochybujem, že by sa bola oholila, keby vedela ako blízko dnes k sebe budeme mať. Čo blízko?! Ešte bližšie než blízko, aj keď zatiaľ len jazyk prekročil hranice jej telesnej integrity. Sem tam som očkom mrkol hore, či nezaspala, ale pôsobila spokojne. Mala privreté očí, dýchala rýchlo a hrabala sa mi vo vlasoch, keď práve rukami na stole nevyrovnávala rovnováhu. Nebol to ale výraz tváre herečiek mi tak dobre známy z desiatok, stoviek prehonených pornofilmov. Preto pridávam otáčky.

Jeden prst, druhý prst, vlhko a teplo, chytám správny rytmus. Pička jak sen. Tesná a hrboľatá vagínka ženy so silnými stehnami, ktorá ešte nerodila. Kiež by ju niekto dokázal odliať z bronzu a vystaviť na obdiv v strede námestia. Alebo aspoň mne na pamiatku.

Mám podráždené líca od jej strniska. V duchu ľutujem, že sa čerstvo neoholila. Ja som ráno musel, veď som príslušník policajného zboru vo vyžehlenej uniforme. Teda keď práve neúradujem bez nohavíc v kolegynkinom rozkroku.

Bod G som nenašiel. Ani som ho nehľadal. Ani naňho nepomyslel. Jeho hľadanie som si natrénoval až podľa inštruktážneho videa z internetu o dosť veľa rokov neskôr. Fasa vecička to „G-čko“. Jednoduché použitie a ohromný efekt. Veľká úspora času a energie.

Je mi jasné, že veľa kecám. Ale tým len dokresľujem, ako som sa vtedy cítil. Bolo my jasné, že s lízačkou si nevystačím a že skrátka budem musieť zasunúť.

Napriek nehoráznym zásobám a šialenej nadržanosti, či možno práve preto, alebo snáď zo strachu zo zlyhania, cítil som, že už v trenkách nemám pohraničnú rampu.

Vstal som a úplne prirodzene ešte so zamastenými ústami som sa pokúsil o krátku bozkávaciu scénu. Odvrátila tvár a šepla v tej chvíli pre mňa hrozné slova:

„Šak poď už...!“

Stiahol som si trenky a užovka v mojom rozkroku mi prišla ako katastrofa. Dĺžka bola fajn, ale chýbala tomu kostená výstuž. Kristínu nenapadlo, že by ho mala trošku dopumpovať.

Len zopakovala to príšerné a zároveň úžasné „Poď!“.

Úprimne, veľmi aktívna mi neprišla, hoci nohy od seba držala statočne. Skúsil som jej ho tam natlačiť, ale príliš uskakoval a uzlil sa.

Nacvičeným pohybom som ho začal pravačkou resuscitovať a ľavačkou som ju palcoval. Pre lepšie sústredenie som privrel na chvíľu oči.

Ó veľký Manitú, ďakujem, tvrdne!

Orechy by som s ním nerozbil, ale na zásun postačí.

Jej strnisko mi podráždilo žaluď, čo ma mierne rozhodilo, ale nie natoľko, aby som ho tam nenatlačil.

Spustené košele mi kazia výhľad, bozkám ju na krk a vylizujem horké ucho.

Kristína si na stole ľahá na chrbát.

Spodný okraj košele si zasúvam pod bradu.

Stále som nevidel jej kozy.

Podprsenka je tvrdá.

Trtkám.

Netrtkám.

Zadržiavam vrchol.

Ona je taká tesná, taká tesná.... Na koreni cítim príchod prvých sťahov... Nie, Peter to zvládneš.... Mysli na niečo iné... Ale na čo... Na čo iné mám myslieť, keď doma furt myslím na trtkanie s Kristínou... A keď ju práve trtkám, mám myslieť na niečo iné? Takú fantáziu až nemám!

Vyťahujem ho v poslednej chvíli.

Prvý a druhý výstrel zanechávajú sopľové stopy cez Kristinine pravé lice, oko, vlasy, končiace za jej hlavou na spise spisovej značky TK 1597/ PD/98, Porušovanie domovej slobody a výtržníctvo mladistvého Dezidera Makulu. To som ale zistil až nasledujúci deň z udivenej reakcie bezpohlavného kolegu, ktorému spis patril. Ak si pričuchol, s jogurtom si to zmýliť nemohol.

Ostatný bordel dopadol na košeľu a trochu aj na jej krk. Vrchol som si neužil. Dobrá robota vyzerá inak. Pripadám si ako debil.

„Peťko, preboha, na vlasy nie. Veď si to mohol nechať vnútry.... Dala by som intimku a máme popratané“. Vidím, že sa v nej mieša zlosť so smiechom z toho, ako musí držať ostriekané oko zatvorené. Nenapadlo ma, že by mohla brať antikoncepciu.

„Otvor hornú zásuvku, podaj mi vreckovky.“

Vlhčené obrúsky sa stali bežnou súčasťou kabelky každej praktickej ženy až o pár rokov neskôr.

Rýchlo si utrela tvár hygienickou vreckovkou. Na zopnutých vlasoch napriek snahe o očitenie ostáva mokrá, pre mňa extrémne nevábna stopa. A je jedno, že som to predtým nosil vo vačkoch môjho tela.

Vyzliekla si obrindanú košeľu s výložkami. S čistou časťou si ešte utiera krk a stôl. Stojí len v podprsenke. V nehorázne ostrom svetle absurdná chvíľa. Na krátky okamih som zahliadol jej holý zadok, keď sa trochu nahla pri utieraní stola. Fotím ju v duchu na večnú pamiatku na hardisk vo svojej hlave. Vnímam čiarku jej zadku a pôsobivé zadkové pologule ohraničené bledším podplavkovým neopáleným pruhom. Najprísnejšie strážená zóna najvyššej intimity, ktorá ešte donedávna patrila len jej manželovi a gynekológovi. Netlačím sa na pozície týchto pánov, ale sám si lichotím, že som rozšíril počet gazdov. Pravda, pravda... je mi úplne jasné, že som dnes nepooral a ani nezasial najlepšie. Viac sa hanbím ako teším. AAAle čo, hlavne že som zmočil konček!

Pokúšam sa ešte vsunúť ruku pod jej podprsenku. Začínam sa na ňu lepiť. Jej nahota ma stále fascinuje. Túžim vidieť jej kozy. Zúfalý trápny pokus úbožiaka. Jej odmietavá reakcia ma nenecháva na pochybách, že pracovná doba dnes definitívne končí.

Jej nálada sa prudko mení. Tvár má strnulú. Hlavu sklonenú. Nevenuje mi žiadny pohľad. Nerozpráva. Chvatne si oblieka gate. Marí sa mi, že som v nich zahliadol intímku. Áno je v nich a bola tam aj pri vyzliekaní. Nie je ale čas zamýšľať sa. Zo skrine vyťahuje rifle, tričko, kratší, tmavý zateplený kabátik. Mám dokonca pocit, že by sa najradšej schovala za dvere skrine, aby som ju nevidel. Oblečená odkladá služobnú zbraň v koženom púzdre spolu so zásobníkmi do plechovej skrine.

Stále strnulá s pohľadom na koberec, berie kabelku.

Som si vedomí, že dnes už žiadne číslo neuhrám.

Medzitým som sa obliekol.

Pred dverami ju zastavujem.

„Kristína počkaj.“

Viac menej s istotou ju objímam. Objatie opätuje nepevným stiskom okolo pása a rýchlym pohladením po chrbte. Jej pohľad ale stále smeruje mimo mňa.

„ Už fakt musím bežať, ahoj, papa“. Chabo sa usmeje. Nebozkáme sa. Neobzerá sa. Odchádza.

Večer má zvláštnu príchuť. V duchu si premietam čo bolo. Nevyčítam si nič. Robil som čo sa dalo a iné sa nedalo. V hlave si píšem scenár zajtrajšieho dňa. Pre istotu viacero verzií. Som strašne nadržaný. Pocit uvoľnenia po sexe neprišiel. Napriek tomu nemasturbujem. Mám predsa dievča, tak držím formu. Zajtra to dám na sto percent.

Myslím na Kristínu. Rozmýšľam čo práve v tejto večernej hodine robí. Nepripúšťam si myšlienka, že trtká so svojím trtkom. Presnejšie, tá predstava máta v kúte môjho mozgu. Ale nedávam jej priestor. Inokedy nech si trtká, ale dnes večer určite nie. Zo slušnosti ku mne.

Prekvapivo zaspávam a budím sa ráno svieží. Vlastne sme sa zobudili dvaja. Hoci skôr mám pocit, že môj tvrdý kamoš celú noc prebdel. Keď ťa netreba, vystrkuješ hlavičku, zbabelec!

Na všetky možnosti stretnutia s Kristínou som pripravený. V rozsahu rýchlej fajky hneď na úvod až po možnosť úplnej ignorácie. Ak môžem konečne povedať aj niečo za seba, tak asi nikoho neprekvapí, že by som zvolil jednu z možností v spektre začínajúcom od tej fajočky.

Vždy sa to vyvinie inak

Neprišla do roboty vôbec. Ani ďalšie dva dni, až v pondelok. Cítil som, že vo vzťahu ku mne nie je vo svojej koži. Že je medzi nami napätie. Bohužiaľ nesexuálne.

Tak to trvalo až do ďalšieho piatka, keď sme celé oddelenie ostali na menšiu oslavu kohosi narodenín. Pripili sme sa všetci. No nevedel som sa dostať k rozhovoru s ňou. Nakoniec sme pokecali. Skrátim to. Veľmi nepríjemne, ostro a odmerane mi vytkla, že som ju zviedol. Že to sa vydatej žene nerobí. Že sa pred manželom cítila hrozne. Že ona ho má rada...

Ja som sa prirodzene, ale veľmi nesprávne bránil, že na také veci treba dvoch, že mi preto nemôže vyčítať, čo ju popudilo ešte viac. S naozaj neskrývanou nevôľou sa mi Kristína kovovo pozrela do očí a priklincovala:

„Vieš prečo som sa vtedy vrátila do práce po prestávke nasraná? Nie? No ten môj doma bol nadržaný jak kobyla. Chcela som si s ním dať len rýchle číslo. Ale bol hnusný a napchal mi ho do zadku ... smrad jeden... a potom rovno do pošvy čo je pre ženu to najhnusnejšie čo jej muž môže urobiť... keď sa do mňa vyšpliechal, stihla som akurát dať si intímku a ísť do roboty... AKO ti chutila jeho mrdka?!“